Anhalas

Prečo naše partnerské vzťahy tak často nefungujú? Prečo fungujú len dočasne a prečo už neveríme na lásku?

To sú otázky zo života, ktoré sa dotýkajú každého z nás a preto nepochybujem, že pri kratšom či dlhšom zamyslení každý z nás nájde hneď niekoľko odpovedí, ktoré sú dôsledkom hlavne jeho osobných skúseností.

Ale prečo nám to akosi nie je nič platné? Nespočetné rady možno aj skúsených priateľov, priame návody v médiách, ako a kde zbaliť toho pravého, akými pomôckami a praktikami oživiť sexuálny život  partnerov, ako zachrániť manželstvo, psychológovia, sexuológovia, celebrity, a v neposlednom rade aj umenie poskytujúce množstvo inšpirácii. Plno hluku, plno energie, veľa peňazí a výsledok?

Viac rozvodov, viac slobodných rodičov, viac samoty v tak hemživom svete, viac psychických porúch, nedôvery medzi ľuďmi , viac prázdna, ktoré dáva priestor povrchnosti a materializmu.

Nie som žiaden odborník (napokon kto môže tvrdiť, že je odborník na lásku či život všeobecne?), ale vidím matnú cestu, ako z tohto zúfalého tempa von.

Takže prečo nás tie tisícročia skúseností, objavov a zanechaných odkazov neposunuli v oblasti vzťahov dopredu?

Nemyslím si, že sa niekto vo svojich názoroch na lásku a vzťahy vyslovene mýlil, alebo nemal dostatočné skúsenosti. Myslím si, že neustále dokola riešime už vzniknuté dôsledky a nevidíme za roh. Nevnímame podstatu veci…jadro problému. A to preto, že nevidíme sami do seba, a už vôbec nepredpokladáme, že problém je v nás.  Myslíme si, že na nás predsa nie je nič zlé. A asi je to pravda.

Ibaže vo vzťahoch nemusí byť problémom to, čo v nás je, ale naopak to, čo v nás nie je!

Na to, aby človek spoznal sám seba a svoju podstatu, musí nevyhnutne stráviť istý čas sám. Mať súkromie a impulz, ktorý vyvolá potrebu zamýšľať sa nad tým, čo nemusí byť príjemné. Obvykle to začne udalosťami v našom živote, ktoré nám ublížili, a my nevieme prečo sa to stalo. Bolesť nás izoluje a v tichu začneme počuť samých seba, ako si kladieme otázky. Ak je bolesť silná či opakovaná, musíme hľadať odpovede, pričom pri ich hľadaní sa otvárajú otázky nové. A i keď jednoznačnú odpoveď nenájdeme, všetky tie alternatívne pravdy nás priblížia k našej podstate. Samozrejme…sedieť sám doma a rozmýšľať nad zmyslom života a smrti nie je veľká zábava…,a čo nie je zábavné, je zbytočné, pretože len príjemnými činnosťami  zaplníme to prázdno v našom živote.

A to je hrozný omyl.

Pretože to prázdno nie je ani tak prázdnom, ako skôr plytkým prežívaním bez hĺbky, sily a intenzity. Niečo nás však uspokojovať musí a preto sa oddávame pohodliu, nákupom, obklopujeme sa pre nás atraktívnymi ľuďmi a vecami. A stačí to. Až kým si človek neuvedomí, že namiesto žitia funguje, a voľný čas trávi čo najpraktickejším spôsobom dobíjania psychickej i fyzickej energie, aby mohol ďalej fungovať . Raz si hore a raz dole však? Raz trčíš v práci a raz popíjaš s priateľmi. Raz peniaze zarábaš a raz ich míňaš. Zarábať, míňať, zarábať, míňať….trochu ako myška v bežiacom koliesku.

Funguješ, oddychuješ…proste bežíš a je to dokola to isté.

Čo je horšie, som si istá, že drvivej väčšine ľudí to skutočne vyhovuje a nemajú potrebu to meniť. Stačí si zvyknúť na fakt, že všetko je dočasné, neúprimné, umelé, povrchné , ale v prítomnosti je to všetko veľmi efektívne.

Ale naozaj je to všetko? Nemá život ešte vyšší level, než len plné črevá, prázdne semenníky a zadnicu pekne v suchu a teple? Prečo sa domnievať, že evolúcia tu končí a že po všetkých oblastiach rozvoja, by nemal nastať aj postup v oblasti nesúvisiacej s hmotným svetom?

Vesmír tvorí hmota, ale taktiež energia a jedno bez druhého by nemohlo existovať. Napriek tomu robíme všetko pre naše pohodlie, psychické aj fyzické, ale nič pre kvalitu života, v súvislosti s našim osobným prežívaním a cítením. A city sú taktiež energia, dokonca jedna z tých, ktorá náš život mení najviac. Napokon sa k tomu spoločnosť aj tak dopracuje, keď už nebude čo vylepšovať, dĺžka života vzrastie na maximum, ale obchody s tabletkami proti smrti akosi stratia klientelu… Pretože to prázdno nenahradí len pohodlie. Pretože sme zložitejšie organizmy, hoci fyzicky sme len na krok od primátov, predsa len v nás je čosi viac.

A tým nemyslím city, ktoré sú často len psychickými pudmi, vyvolanými hlavne našim vnútorným „chcem“ a „nechcem“. Aj opica je smutná, keď jej vezmeš banán a je šťastná, ak jej dáš celý trs banánov. Mám na mysli city, alebo skôr hodnoty v človeku, ktoré nie sú tak dokonale a priehľadne účelné. Dalo by sa to nazvať cnosťou, vznešenosťou, odvahou a seba prekonaním pre niečo, v čo veríme, hoci to možno navôkol nikde nevidíme, ale cítime, že ten potenciál v nás je.

Človek často cíti potrebu niečoho, čo okolo seba nevidí a tak nevie že to potrebuje, takže prirodzene nevie čo hľadať, ani ako si pomôcť. A tak je polovica z nás „bezdôvodne“ nespokojných a deprimovaných, a je nás stále viac.

Títo ľudia nesprávne predpokladajú, že šťastie je niečo, čo im sadne na nos a tak treba čakať, kým šťastena priletí. Len čakať, len vydržať. Že by mal náš život režiséra, ktorý sa stará o nejakú tú zápletku, nejaké dramatické scény, trochu humoru aj plaču a potom happyend?

Môžeme sa na to spoliehať, ale čas plynie, vek pokročí a zrazu kde nič, tu nič. Až na koniec príde na rad posledná rozlúčka kde odznie, že dotyčný bol spoľahlivý zamestnanec, milujúci otec a …(hmm neviem..slušný občan, prívetivý sused, alebo člen dobrovoľných hasičov? ). Skúste si samy doplniť, čo tam asi bude. Nie je na tom nič zlé, naopak…každý živočích sa snaží plodiť a zachovať potomstvo, často aj byť prospešný pre celé stádo. Tiež chcem byť skvelou matkou a nejakým spôsobom aj užitočná pre spoločnosť.

Ale uvedomujem si, že spoločnosť, ani výchova detí  nie je len o prežití, ale práve aj o hodnotách, ktoré tam bežne chýbajú a ktoré jediné nás posunú skutočne dopredu.

Je to vnútorné bohatstvo, ktoré máme nadobúdať, hoci nie vždy príjemnými myšlienkami a činnosťami, aby sme vôbec nášmu partnerovi/partnerke mali čo ponúknuť.

To je to „niečo“, bez čoho vzťahy nefungujú, kvôli čomu neveríme na lásku a následne sme nešťastný, a preto v konečnom dôsledku nevládzeme ani fungovať.

Neviem čo všetko sa odohráva vo vesmíre alebo v ľudskom tele, ale zaručene viem, že svet funguje na princípe harmónie. Dualita…pohyb, ktorý vytvárajú protiklady, majúce vôľu vytvoriť rovnováhu neustálou zmenou hmôt a energii. A ak ten princíp funguje v celom vesmíre, tak v človeku nevynímajúc.

Keďže je človek len jedna strana mince, pokúšame sa o harmóniu vo vzťahu k inej osobe.

V každom človeku by mal horieť oheň. Ak chce svojou existenciou hriať, ak chce niekomu žiariť, dávať svetlo k životu. A každý chce k sebe pritiahnuť niekoho, kto túži po jeho teple a svetle. Lenže oheň nehorí sám od seba…tak ani vzťah nefunguje samočinne. Niekedy človek dlho tlie a potom príde muž/žena…priaznivý vietor, ktorý v ňom rozfúka plameň citov a šťastia. Oheň horí, čo viac, spoja sa dve vetvy, čo horia silnejšie než akýkoľvek iný samostatný plamienok.

Každý oheň pohlcuje palivo a kyslík, a vyžaruje teplo a svetlo. Vzťahy nie sú iné, ich sila spočíva v rovnováhe brania a dávania, teda musí byť stále čo pohlcovať a vyžarovať. Ak partner neprikladá do môjho ohňa, nebudem ho hriať. Ak ja nebudem hriať svojho partnera, nebude k môjmu plameňu dodávať drahocenné palivo.

A tak si partneri prikladajú polienka, aby oheň udržali a doprajú si zároveň dosť kyslíka, aby horeli mocne a slobodne. Ubehne zopár krásnych mesiacov, možno rokov a zrazu akosi nie je čím prikladať.

Jeden, alebo obaja pohasínajú, nájdu si iný zdroj paliva, či žijú bok po boku ako tlejúce uhlie, navonok aj vnútorne sú však vyhasnutí. Prvý prípad platí hlavne u mladších párov, ktoré jednoducho vymenia zdroj tepla a oni sami do vzťahu vstupujú s úplne rovnakým počtom polienok, z ktorých ma vzísť nová vatra, nový život. Staršie páry a rodičia často zvolia druhú možnosť. Nechcú už zažívať žiadne nebezpečné požiare so smutnými dôsledkami a bolestivými popáleninami.

Prečo ale vo vzťahoch takmer vždy dochádza palivo? Sme jednoduchí a nezaujímaví, rýchlo partnera omrzíme? V podstate by sa to tak dalo vyjadriť, no podstatný je fakt, že partner nemá žiaden dôvod niečo na nás tolerovať a robiť kompromisy. Je potrebné riešiť komplikovanú situáciu, vynaložiť na ňu energiu i obetu. Ale k tomu je potrebná protiváha. To jest čosi, čím pre nás partner (napriek všetkému) ostáva navždy nenahraditeľnou bytosťou.

Nemusí to byť len v kvantite paliva, ale aj v kvalite, pričom jedna výrazná danosť v človeku môže zatieniť všetky menšie nedostatky. Dlhodobo perspektívny vzťah však zaručí len palivo (naše vnútorné bohatstvo, pre ktoré nás bude partner milovať), s patričnou váhou v oboch smeroch. Teda množstvo, ktoré môže zabezpečiť hlavne všestrannosť, fantázia, schopnosť porozumenia, neobmedzenosť, duchaplnosť, jemnocit, vzdelanie, záľuby atď. A potom kvalita, ktorá je predovšetkým nadobudnutá časom a skúsenosťami, teda je akousi zrelosťou pre vážny vzťah, ktorý má pretrvať.

Ako sa však vytvárajú vzťahy súčasného mladého človeka?

Priemerný mladý človek je vychovávaný klasickým spôsobom, kedy rodičia zabezpečia všetky materiálne a existenčné podmienky pre zdravý vývoj dieťaťa. Milujú ho a chcú aby bolo ich dieťa šťastné a tak robia všetko pre jeho krásny úsmev. Zahrnú ho pohodlím, vymýšľajú mu zábavky a nakupujú všetko možné pre ten šťastný obrázok rodiny. Dieťa rastie a sú mu vštepené základné morálne a ľudské zásady. Dieťa vie, čo je dobré a čo zlé.

Čo však nevie, je pozadie toho, prečo je niečo dobré a niečo zlé, nepozná súvislosti. Jedná podľa toho, čo mu bolo povedané, a to hlavne zo strachu pred potrestaním. Časom ale autorita rodičov opadne, strach je menší a zvedavosť väčšia. Dieťa potrebuje pre svoj rozvoj chápať ako veci fungujú a preto porušuje pravidlá, aby na vlastnej koži cítilo dôsledky príčiny, ktorú ono vyvolalo.

Pri inak správnej výchove sú to len drobné škody na zdravý, majetku, alebo zídenie zo správnej cesty, na ktorú sa dá vrátiť späť. Dieťa je už skúsenejšie a má vlastnú hlavu, preto iniciatíva rodičov vo výchove ustupuje. Dieťa sa nudí a podľa vzoru ostatných sa preto snaží o zábavu rôznym spôsobom. Do určitého veku mu to stačí, našlo strednú cestu v tom, čo sa od neho očakáva a čo samo chce.

Povrchná zábava sa omrzí a človek túži po zmene, po šťastí, na ktoré nepotrebuje partiu ľudí ani peniaze. Skúša odozvu u opačného pohlavia, sexuálne aktivity. Podľa povahy skôr či neskôr chce nejakú istotu a tiež splniť očakávania kladené na toho, kto má byť podľa nepísaných pravidiel „normálny“.

Taktiež nevie byť sám, pretože bol zvyknutý na rodinu, priateľov a partnera, a v samote cíti len prázdno, dokonca smútok či strach. Túži po citoch, domove, rodine, pohodlí.

Nájde si objekt svojej túžby, ktorý je pre neho krásny, sexi, zaujímavý a perspektívny.

Objekt teda disponuje polienkami do jeho ohníka, ako sú fyzická krása, úžasný sex, milučký úsmev, jeden dva spoločné záujmy a dobrá minulosť bez náznaku „nenormálnosti“. Objekt vhodný pre spoločný život, ktorý schvaľuje mozog a aj keby neschvaľoval, tak je to predsa „láska môjho života“.

Všetko ich to spája a sú šťastní, preto dajú tomu pocitu zelenú, a začnú robiť vážne rozhodnutia. Od svadby k rodičovstvu, či naopak…tvoria tieto dôležité hodnoty na základe sympatii v mladom veku, často bez skúseností a ujasnených predstáv o tom, ako tieto hodnoty tvoriť a udržiavať.

Po pár rokoch je krása oboch už okukaná. Po sexe nie sú hladní, pretože sa nasýtili a okukaná krása už tak moc nevzrušuje. Úsmev a humor už sa dostanú k slovu málokedy. V stereotypnej domácnosti niet inšpirácie a spoločný biorytmus je nahnutý pre deficit zamilovanosti a sexuálnej príťažlivosti. Prejavy vzrušeného muža sú minulosťou a milučký úsmev bezstarostnej ženy taktiež. Tieto najväčšie zdroje paliva sú nenávratne preč. Čiastočne by sa dali obnoviť, ak by obaja partneri neboli zaslepení  inou, neokukanou krásou, vzrušením z niečoho nového a zdrojom paliva, ktoré súčasnému partnerovi chýba. Moje „Ja“ však je, bolo a bude stále dokonalé, a je potrebný len nový partner, ktorý moje „bohatstvo“ ocení viac.

Vzťah sa rúca a na hádky a vysvetlenia poslúžia partnerove nedokonalosti, prípadne previnenia, ako nedostatok pozornosti, ignorácia, neochota podieľať sa na chode domácnosti, alebo u ženy naopak časté zbytočné otázky, prílišná zaujatosť banalitami a strata sexapielu.

Spoločná vina sa nikdy nenájde. Pritom by možno stačilo naučiť sa otvorene komunikovať a prijímať zmysluplnú kritiku partnera, čo však ani jedna strana nezvládne, pretože kritika nie je príjemná a celý život sa jej vyhýbame. Vyhýbame sa ľuďom, ktorí sú iní než my, ktorý nám môžu ukázať nový náhľad na život a na nás samotných. Naša osobnosť sa nerozvíja a nerozširuje, len jednoduché princípy na ktorých fungujeme sú čoraz zložitejšie a menej prispôsobivé. Sme jednotvárni, uchlácholení rodinou a priateľmi, zvyknutí problémy riešiť ukončením, únikom, kapituláciou, zmenou ľudí či prostredia.

Vo vzťahoch, ktoré vznikli za priaznivých okolností, ak navyše obe strany nenadobudli dosť ponaučení a sebapoznania v predchádzajúcich vzťahoch, sú šance na riešenie problémov (ktoré zaručene nastanú) mizivé. Duch, ktorý sa nemal ako rozvíjať, obmedzené myslenie zamerané len na seba, neschopnosť komunikácie a nedostatok úcty (ktorá nikdy nevznikne len zo samotného pocitu zaľúbenosti), to sú nebezpečné miesta, na ktorých zakladáme spoločný oheň, vystavený búrkam a silným víchrom.

Ak má žena charizmu a vnútornú krásu, muž jej iste odpustí pár kíl navyše, či nevydarený obed.

Ak je muž gentleman, žena mu odpustí nevynesené odpadky, alebo nekompletný nákup.

Chyby na tých druhých totiž vždy budú a v spoločnom živote sa skryť nedajú. Ale ak do vzťahu vstupujeme ako cenné osobnosti, vedomé si svojho bohatstva, za ktoré sme v minulosti zaplatili seba kritickým uvedomením, našu celkovú hodnotu chyby neznižujú.

Tvrdenie, že nič nie je zadarmo si uvedomuje v hmotnej sfére každý, no vo vzťahoch a osobnom živote už túto skutočnosť nevnímame, hoci platí rovnako. Chceme lásku zadarmo. Nakoniec ju máme. Ale má nejakú vyššiu hodnotu?

Deťom sa v rozprávkach predkladajú vlastnosti ako odvaha, chrabrosť, skromnosť, úctivosť a duševná čistota. V skutočnosti však medzi nami takmer neexistujú.

Za každú cenu sa vyhýbame všetkému negatívnemu, predovšetkým pravde, ktorá nás zraňuje. Všetci z nej občas máme strach. Väčšinou ale, keby sa tomu strachu pozrieme do očí, zistíme, že je to len strašiak v poli.

Možno by naozaj stačilo trochu času na seba samých, bez strachu z poznania vlastných nedostatkov, menej strnulosti v myslení a jednaní, azda aj trochu sebazaprenia a vôle v lepšie „ja“.

Čoraz viac mladých ľudí pociťuje nudu, nezmyselnosť ich života, ktorá po dlhšej dobe spôsobí úzkosť a stratu sebavedomia. Tieto pocity potom dosť dobre zakrýva čas strávený na Facebooku a podobných prostriedkoch, ktoré našej bezvýznamnej maličkosti majú robiť reklamu a dodať pocit dôležitosti a záujmu o nás. Čakáme na lásku, ktorá nás vytrhne z biedy a obohatí náš život. A to je lož.

Dve prázdne množiny spolu nedávajú jednu plnú množinu.

Keby čas strávený zaháňaním nudy človek využije na vzdelanie, rozvoj osobnosti a hľadanie nových oblastí záujmu, naše palivo pre budúcnosť vzrastá a naša studňa sa naplňuje živou vodou.

To je cesta…nevedie žiadnym smerom, má nás naučiť dívať sa z výšky a vidieť aj pod povrch.

Staneme sa niekým, kto dokáže ovlažiť, kto dokáže hriať.

Staneme sa ohňom, čo pohlcuje a vyžaruje…